Keď som čítala o tomto príbehu už dávnejšie na internete, zaujal ma. Hlavný hrdina totiž pochádzal z môjho rodného mesta a tematika koncentračných táborov ma svojim spôsobom láka tiež už dlhší čas. A taj som dostala skvelú šancu, ale poďme na začiatok.
V nemeckom koncentračnom tábore v Osvienčime som bola doteraz trikrát a nikdy nezabudnem na moju prvú návštevu. Bola to exkurzia z gymnázia a boli sme aj na noc v Krakove. Už pri vstupe do priestorov tábora zmĺkli aj tí najrebelskejší účastníci, a to hovorím už aj z vlastnej učiteľskej skúsenosti, pretože dvakrát sme zobrali našich žiakov na exkurziu do tohto tábora. Vo vzduchu tam cítiť niečo zvláštne. Nielen v priestoroch barakov, kde ešte stále cítiť pach človeka, ale celkovo. Kto zažil, vie, o čom píšem. V tú noc, keď som tam bola po prvýkrát, sme s kamarátkou spali vo veľkej izbe. Napriek tomu sme neboli schopné zaspať a v noci sme ležali vedľa seba (hoci tam boli 4 postele). Tie hrôzy a zverstvá nám stále bežali pred očami. Tie čísla, denné porcie. A krematórium.
V júni mi zazvonil telefón. Spisovateľka, ktorá napísala príbeh o Krompašanovi (Ludwig Eisenberg ( Lale Sokolov) príde do Krompách. A potrebuje anglicky hovoriacu spoločnosť, ktorá čo-to pretlmočí.
A tak som sa po prvýkrát v živote stretla s dvoma Austrálčankami, spisovateľkami (Angela Meyer je spisovateľka a editorka zároveň), pri ktorých som absolútne nemala pocit, že by dávali svetu najavo, aký úspech zažili. Práve naopak. Bolo to srdečné stretnutie, príjemný, hoci náročný deň nabitý rôznymi akciami, rozhovormi s novinármi, ale aj cestou na Spišský hrad, v spoločnosti milých ľudí, s ktorými sme si celkom príjemne sadli.
Vrcholom dňa bolo práve uvedenie knihy a jej symbolický krst. A tak som si aj ja dala jeden výtlačok podpísať, pretože kto vie, či a kedy sa stretneme znova. Pre mňa ako milovníka kníh je toto nezabudniteľná pamiatka.
Heather Morris ešte plánuje cestu k nám do Krompách niekedy v jeseni - vraj aj s Laleho a Gitiným synom Garym. Tak snáď sa nám skrížia cesty ;-)
Ku knihe som sa však pod návalom povinností dostala len nedávno. Neprečítala som ju na "ex", dávkovala som si ju postupne. Jednoducho som potrebovala tieto informácie a dojmy vstrebať. Oceňujem, že je postavená práve na stretnutí a láske Laleho a Gity. Možno aj v dnešnej dobe sa dá ich posolstvo vnímať ako odkaz pre všetkých, ktorí sa do vzťahov vrhajú, ale ešte rýchlejšie z nich utekajú. Dvoriť, zotrvať, veriť, potešiť a vážiť si každú chvíľku s milovanou / milovaným tak, ako by mala byť práve tou poslednou.
Toto dnešnej generácii chýba, toto chýba nám všetkým (samozrejme, nie som výnimka). Prídete domov z práce, unavení, nemáte chuť sa hádať, a tak radšej idete spať. Alebo sa chcete porozprávať, ale partner/partnerka mal/a ťažký deň a len vrčí. Nedá sa každý deň fungovať slniečkovským spôsobom, ale dá sa vážiť si toho druhého (a nielen partnera). Určite tým nechcem povedať, že by sa nám hodila nejaká podobná katastrofa, aby sme prepracovali rebríček hodnôt. Stačí sa zamyslieť, či sa nám vlastný život a jeho smerovanie páči alebo nie.
Ak máte radi biografie a zaujíma vás tematika koncentračných táborov, táto kniha vás možno nadchne rovnako ako mňa (odosobňujúc sa od stretnutia s autorkou). Nie náhodou sa dostala (a drží sa) do rebríčka TOP 10 bestsellerov na Slovensku aj vo svete.
PS: chystá sa aj film! Hollywood odkúpil práva, presný termín však ešte nie je stanovený ;-)
Komentáre
Zverejnenie komentára