Feriho Bartaloša už prestáva baviť život so svokrovcami. Zo začiatku áno, to on, Feri, nemôže ani len porovnať s nešťastím, aké zažili v meste. Eržika je rada, že má pevnú strechu nad hlavou a nezaoberá sa takými podľa nej, Eržiky, zbytočnými vecami. Nechcem ďalej makať so sviňami, povie Feri, aj tak tu na mňa serú. A on, Feri, je pyšný, nestrpí také ponižovanie do konca života. Videl, že nemá zmysel baviť sa s ňou o tom. On, pyšný Feri Bartaloš, predsa nepotrebuje, aby mu niekto vyčítal, že bez pomoci si ani riť neutrie a hubu nenakŕmi. To nie, to on, Feri, počúvať nepotrebuje. Oznámiť starému Kiššovi, že končí so sviňami ešte nemôže, lebo nemá kde bývať. Tak to musí on, Feri, nejako vymyslieť, kým svokor nepríde na jeho úmysly. Odísť naspäť do mesta tiež nemôže, vysmiali by ho ešte viac ako po príchode tu, a to on, Feri, už neznesie. Raz po šichte so sviňami išiel zase do krčmy. Vždy mu príde ľúto, keď starí Kiššovci alebo Eržika spomenú Rácza, cíti sa menejcenný. On, Feri, uznáva,