Ja + blog = VL

Presne dnes pred 6 rokmi som na tomto blogu vydala svoj úplne prvý článok. O rok a pol neskôr som si založila aj recenzný blog Testujeme kozmetiku, aby som tieto dve sféry, ktorým sa venujem tak trošku oddelila. Pred dvoma rokmi som na tomto blogu uverejnila príspevok Spoveď blogerky, kde som písala aj o svojich začiatkoch, motivácii a tak v skratke o všetkom :-) Keď som začínala, mala som 21 rokov a takmer čerstvo som sa pýšila univerzitným diplomom s titulom Bc. Dnes už pomaly, ale isto ťahám na 30-tku a čoskoro to bude môj piaty školský rok za katedrou.

ZDROJ

Nebudem tvrdiť, že nemám čas (nemám rada toto spojenie, aj keď sa mu občas nevyhnem), ale jednoducho už nesledujem celú českú a slovenskú blogosféru a youtuberov, to by som jednoducho nestíhala. Stále ma občas zarazí to neustále osočovanie a rýpanie v komentároch a celková nevraživosť a závisť, no nie je to nič, čo sa nedá očakávať. Ľudia sú všelijakí a najmä online majú mnohí často až neprimerane veľa guráže.

Za tých 6 rokov, myslím, som sa značne posunula. Kedysi som najmä na tomto blogu písala viac príspevkov s, možno, hlbším, ale definitívne jednoznačným posolstvom. Venovala som sa rôznym témam - od anorexie, cez módu; písala som o výletoch, o svojom neustálom boji so závislosťou od cukru vo všemožných podobách, o svojej kariére a zabŕdla som aj detailnejšie do osobného života, keď som písala o zásnubách, predsvadobnom strese, samotnej svadbe a po svadbe som sa pustila do manželskej poradne (do ktorej by som už rada prispela znova, len čerpem inšpiráciu).

Značne som sa posunula aj pokiaľ ide o recenzie. Občas na začiatku som uverejnila iba stiahnuté fotky produktov a moje prvé recenzie boli takmer okopírované z môjho blogu Rimmel Agentky. 

Stačí mi prejsť si pár recenzií na mejkapy z rôznych rokov a vidno (aspoň ja to vidím), ako som sa posunula aj v líčení. Hoci stále na seba nenamažem 100 vrstiev niečoho (ozaj, význam tých videí (okrem sledovanosti) som vôbec nepochopila a hlbšie sa nad nimi zamýšľať ani nebudem), pretože potrebujem fungovať v reálnom živote, kde človek často beží z jedného poschodia na druhé, má stretnutia, je a pije, stará sa o domácnosť, manžela, domáce zvieratká a pod.

Môj blog = moje kráľovstvo = môj únik od reality. Hoci to môj drahý manžel nie vždy chápe (a to som minimum času na počítači, keď je doma) a pomerne často mi to vyhadzuje na oči ako niečo zlé (jednoducho má pocit, že ho pre blog zanedbávam.... asi bude čoskoro ďalší diel manželskej poradne). No možno si neuvedomuje, že sa týmto spôsobom ventilujem - ako keď si chlap pozrie futbal, ja si jednoducho pozriem alebo napíšem príspevok.

Občas sa pýtam samej seba a viem, že takéto dilemy už riešilo viacero blogeriek - či má v dnešnej dobe ešte zmysel písať recenzie, najmä, keď človek čaká reakciu a nie vždy sa jej dočká. Ľudia vraj vo všeobecnosti nejak menej čítajú a skôr si pozrú nejaké video na youtube - ja sama mám pár obľúbených youtuberok, ktoré si občas prezriem.

Stále si však myslím, že existujú ľudia, ktorí preferujú písané slovo pred hovoreným komentárom alebo ľudia, ktorí keď hľadajú hodnotenie produktu si pozrú aj video, ale zároveň prečítajú aj recenziu.

Za tých 6 rokov som sa, myslím, posunula vpred aj osobnostne. Už neriešim kadejaké anonymné komentáre, ktoré majú za cieľ len vyprovokovať reakciu a kritiku akceptujem, pretože viem, že sa mám čo učiť.

Čo ma na blogoch teší?

Keď nájdem skvelý a lacný produkt. Nie každý (a hlavne na Slovensku) si môže dovoliť mať kozmetiku len high-end značiek, aj keď väčšina kozmetických maniačok o nich sníva a ja nie som výnimkou (no s hypotékou na krku a blížiacimi sa splátkami za nové auto, nad ktorým rozmýšľame, pretože to staré už nie je veľmi spoľahlivé, si to určite nebudem môcť dovoliť). Niektoré sú sklamaním, iné potešením, presne tak ako aj lacné produkty z drogérky.

Keď nájdem komentáre alebo správu o tom, ako ste si niečo kúpili na základe recenzie a vyhovuje vám to ;-) O tom predsa tie recenzie sú, hoci každá pleť môže reagovať individuálne.

Keď ma budúca švagrinka poprosila, či ju nenalíčim na svadbu. Zľakla som sa. Nie som predsa vizážistka ani makeup artistka a nemám za sebou žiaden kurz, experimentujem len na sebe. no nejako sme to zvládli k spokojnosti ;-)

Aj keď sú niektoré príspevky bez komentára (čo ma veľmi mzrí, pretože nad nimi trávim hodiny), verím, že si ich niekto predsa len prečíta a možno niekomu zmenia svet ;-)

Som nesmierne vďačná za každé jedno kliknutie na moje blogy, za každý jeden komentár a ešte viac za každého človeka, ktorý sa verejne priznáva k tomu, že sa mu moje príspevky páčia sledovaním na fanpage, blogu, youtube či instagrame.

ZDROJ

Dodatok na záver

Nie, nie som večný optimista a ani zarytý pesimista. Myslím však, že by sme to celé nemali brať až tak smrteľne vážne. Nielen blogy a videá na youtube, ale každodenný život. Neurážať sa pre nejakú ironickú poznámku, nehádať sa zbytočne a neriešiť veci, ktoré svojimi možno prešpekulovanými hypotézami zaručene nevyriešime. 

Keď občas preletím nejaké komentáre pod článkami a videami tých známych blogerov a youtuberov (jujtub, ako by povedal môj malý bratranec), je mi až zle, ako dokážu ľudia riešiť kraviny a ako sme celkovo ako ľudstvo klesli a pomaly, ale iste sa z nás stávajú otroci, ak nimi už nie sme - otroci modernej techniky, otroci práce, do ktorej chodíme, aby sme splatili to nové auto a byt, ktorý ešte nejakých 23 rokov bude patriť banke, otroci svojho nesebavedomia, pretože sa stále nedokážeme akceptovať takí, akí sme a pomaly len striehneme, kedy by sme mohli niekoho znemožniť alebo niekomu závidieť.

Mala som rôzne štádiá pokiaľ ide o blogovanie. Hnevalo ma, že mám "málo" komentárov, fanúšikov, zobrazení a neviem čo ešte.

Pokoj je slovo, ktoré želám každému pri blahoželaní. Tak nejak som dospela (haha, pred 30-tkou) k tomu, že neriešim a snažím sa byť vyrovnaná, zachovať si ten tzv. pokoj Angličana. Samozrejme, že občas až príliš ľahko vybuchnem, ale nie tak ako kedysi. Neberiem si niektoré veci tak k srdcu ako kedysi, akoby som sa pomaly dostávala k realizácii porekadla dvakrát meraj a raz rež.

Neviem, ako dlho to ešte s blogmi potiahnem, no jedno viem určite. Keď som niekedy dávno napísala, že blogy spojili moje dve veľké vášne v jedno (písanie a kozmetiku), nič sa na tom dosiaľ nezmenilo. Keď som bola malá, chcela som byť spisovateľkou. Aj keď som sa v živote posunula inde, vždy sa nejakým spôsobom krútim okolo písania a baví ma to ;-)

Ešte raz ďakujem! Za tých 6 rokov a snáď to so mnou ešte nejakú tú chvíľu vydržíte ;-)