Som naozaj úplne mimo?

Už dlhší čas rozmýšľam a podstupujem tzv. sebatrýznenie ... dobrovoľne, bohužiaľ. Niekedy by bolo fakt lepšie, keby som dokázala niektoré veci nerozoberať sama so sebou do najmenších detailov a nešpekulovať kto, či, prečo a ako to myslel, čo tým chcel povedať atď. Aby sme si rozumeli, teraz vôbec nemyslím na názory ľudí, ktorých nepoznám, a ktorí si svojimi komentármi potrebujú niečo dokazovať. Toto by som teda neriešila, ani keby som sa neviem ako nudila.. a vlastne nenudila, určite by som si našla nejakú činnosť :)

Aby som veľmi neodbočovala, pridám obrázok, ktorý napovie, o čo ide...

http://images2.fanpop.com/images/photos/6200000/Cinderella-Wallpaper-disney-princess-6227096-1024-768.jpg

Tento obrázok by mal poznať každý. Už ako malým deťom nám rozprávky vymývali mozog tým, že keď budeme dostatočne veľké stretneme princa, nemusí prísť ani na bielom koni a nemusí to byť ani naozajstný princ, prosto ideálneho chlapa, ktorý nám, obrazne povedané, znesie aj modré z neba, a hoci budú niektorí proti nášmu vzťahu, všetko sa skončí dobre a môžeme povedať Happily ever after.

Okolo puberty (cca až do smrti, podľa fázy, v ktorej sa nachádzame) si do hlavy pcháme ľúbostné romány a filmy, pri ktorých plačeme. Počúvame slaďáky a svoju vlastnú svadbu máme naplánovanú do najmenšieho detailu (samozrejme, nie všetky :), ja som mala aj čierne rock-metalové obdobie, ale stále som bola hlboko v duši presvedčená romantička!).

Ľúbostný román som nemala v ruke už dlho, skôr som fanúšička Dana Browna či Iana McEwana alebo Audrey Niffineggerovej. Nejaký ten film si však stále ešte občas pozriem.

Nechcem povedať, že pozeranie rozprávok, čítanie ľúbostných románov a filmy a´la Danielle Steel sú hrozné, zlé a mali by ich prestať vysielať. To nie. Každý podľa svojho vkusu. Ja rozprávky milujem, hoci viem, že sa stále končia dobre. To je presne to, čo ma na nich tak priťahuje. A ešte to, že sa vďaka nim vraciam do bezstarostných detských liet. 

Ale pozor, rizikom sú priveľké očakávania. Od sveta, od rodiny, od partnera, od spoločnosti, od kolegov, od všetkého. 

Nenosí vám kvety každý deň? Na zábave netancujete, lebo on nechce? Ste spolu už od školy a nič vám nebráni v budovaní spoločnej budúcnosti, všemožne mu naznačujete, že by ste sa radi posunuli do vyššieho levelu a on stále nič? No, život nie je rozprávka a keď princ povie, že nepríde, hoci sa vidíte kvôli práci v iných mestách málo, naozaj nepríde. 

Aj napriek všetkému si však život užívajte! Nenechajte, aby vám ho niekto či niečo znepríjemnilo. Veď máte len jeden.... Viem, že tento príspevok znie dosť pesimisticky, len som sa jednoducho potrebovala nezáväzne bez detailov vyrozprávať.
Budem rada, ak necháte komentár. Možno ma to v mojom ja-dialógu posunie niekam ďalej :)