Vo štvrtok 14.1.2016 som bola na služobnej ceste - súťaž - a zároveň som v Spišskej ostala celý deň, pretože som mala poobede kurz v jazykovke. No nejak som si nevedela predstaviť, že pôjdem sama na obed (haló, v práci či predtým v škole mi to problém nikdy nerobilo, dokonca som si niekedy užívala ten čas osamote), nechápem, prečo som si teraz namýšľala, že budem pôsobiť ako loser, ktorý nemá s kým ísť na obed a normálne som rozmýšľala, že radšej na ten obed ani nepôjdem (možno miestami platí - čím staršia, tým... prešpekulovanejšia?). No po dohovore od manžela, mamy, kolegyne som si uvedomila, že asi to nebude až taký trapas a aj keď áno, a čo. Veď nerobím nič zlé ;-)
A tak som strávila so sebou vo štvrtok asi 2 hodiny.
 |
| ZDROJ |
Okrem potulovania po obchodoch v nákupnom centre, pričom som asi dvakrát obišla zónu s jedlom, kým som sa naozaj odhodlala, som to urobila. Zobrala som sa na obed. A neskôr som sa z toho skvelého pocitu zobrala ešte aj na pravú belgickú horúcu čokoládu s domácou šľahačkou a čerstvými jahodami (volajú to Jahodový únos, a ak niekedy budete v Spišskej Novej Vsi, bezpodmienečne tam zájdite). Za celý ten čas som nemala potrebu kontrolovať si notifikácie na mobile, sledovať mail, facebook, instagram, twitter či inú sociálnu sieť alebo jednoducho smartfón celkovo. Bolo mi dobre odloženému v kabelke a vytiahla som ho, len, keď som telefonovala (čo sa za celý ten čas strávený so mnou stalo len raz a netrvalo to dlho). Cítila som sa skvelo, pretože som si k tej horúcej čokoláde vytiahla knihu (momentálne čítam knižku Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol). Bolo mi úplne jedno, čo si kto pomyslí, ja som sa cítila skvelo! Doslova som si ten čas užila, usporiadala som si niektoré myšlienky a hlavne, trošku som spomalila.
 |
| ZDROJ |
V tom celom životnom zhone, keď treba finišovať prípravu projektu, finišovať polročnú klasifikáciu, revidovať maturitné zadania, občas napísať nejaký ten príspevok na blog, cvičiť, nežrať, ale jesť, venovať sa domácnosti, manželovi a občas navštíviť aj rodičov a kamarátov sa mi často stávalo, že som večer už len odpadla do postele. Ale... jednoducho nikdy nevieme, kedy príde náš čas a nechcem si z druhého sveta nadávať, že som sa maximálne prepracovala, ale neužila som si život poriadne. Je ťažké meniť zabehané, najmä, ak máme okolo všetkých činností milión slovíčok musím a pomaly sa vytráca chcem.
A tak okrem pravidelnej návštevy kaderníčky raz za dva mesiace (a tento termín sa už, našťastie, blíži) si budem dávať pravidelné rande aj sama so sebou. Nemusím sa zobrať na čokoládu, stačí relaxačná chvíľka vo vani, prechádzka, alebo aj kniha. Ale nezaťahujem do toho mobil. Všimnite si, koľko vtipov je všade možne okolo tej našej závislosti od modernej technológie. Ale je skutočne až taká prospešná? Bez debaty nám zjednodušuje život, ale miestami nám ho aj poriadne skomplikuje. Za všetko hovorí tento obrázok:
 |
| ZDROJ |
Aj pri práci preferujem skôr hovoriť so žiakmi a držať v rukách knihy, ako sedieť za počítačom (občas aj to, ale v zdravej rovnováhe, pretože tých počítačov a mobilov majú, myslím, poniektorí až príliš v živote). Týmto som trošku možno odbočila od prvoplánovej témy príspevku, ale jednoducho - ak si chcete oddýchnuť a tráviť čas nielen so sebou, ale aj so svojimi blízkymi, venujte sa im a nie tej malej pokúšajúcej pípajúcej vecičke vo vašej kabelke či vo vašom vrecku.
 |
| ZDROJ |
Na záver chcem dodať len jedno - majte sa radi a vážte si samých seba. Trávte so sebou trošku viac času a relaxujte. Ak bude dobre vám, potom ten pocit jednoducho prenesiete aj do vzťahov.
PS: vôbec nebudete loser, ak sa samy/sami vyberiete na obed, večeru, čaj či čokoládu ;-)
Komentáre
Zverejnenie komentára